Reklama
Nepřihlášený uživatel | Zaregistrovat se
 

Téma:

Nezávazné tlacháníRodáci, hlaste se

Spravuje:

Devínsky

Reklama


Zasláno do klubu

NAT98


MiroslavP  
Slovenský národ v historických faktoch
Dobrý deň
Keďže v poslednom čase prichádzam dosť často do odlišného názorového stretu s mnohými, ktorý majú o našom národe veľmi skreslené informácie, alebo o našom historickom dianí takmer nič nevedia, pretože to pokladám za dôležité vedieť, dovolil som si o tom napísať zopár riadkov.

Dovoľte, aby som túto úvahu začal úvodom slovami známeho historika profesora Františka Vnuka: „kto chce zlomiť národ, siaha na jeho históriu.“
História je pamäťou národa. Národy bez minulosti sú národy bez budúcnosti. Túto pravdu si uvedomuje každý tyran, a aby zlomil vôľu národa žiť, v prvom rade siahne na jeho históriu. Keď mu ju nemôže zničiť, snaží sa ju prepísať, znetvoriť, zoškliviť. Hanobí ju, i tých čo ju vytvárali. Preto najväčšia časť a to hlavne maďarskej a českej histografie predstavuje stále Slovákov, ako národ ktorý vraj nemá svoju minulosť, národ ktorý vznikol iba nedávno. Pritom vychádzajú z úsudku, že sme nikdy nemali svoj štát a preto nemáme ani svoju históriu. Tieto fámy samozrejme prenikali aj do historickej literatúry iných národov, čo malo za následok totálnu dezinformáciu o nás, a nik dlho o nás nič nevedel.

Toto dianie všetkým náramne vyhovovalo, pretože so Slovákmi ako so svojbytným samostatným štátom akosi nikto nerátal v ich predstavách novoformujúceho sa zoskupenia v EU spoločenstve. Až príchodom silnej osobnosti, pánom Vladimírom Mečiarom sa toto plne zrealizovalo, a ctený Europáni museli tento fakt, že sme štátom zobrať na vedomie. Takže položme si základnú otázku, kto a prečo sa tu stále snažil falšovať históriu tohto národa? Aby som mohol podať zreteľnú odpoveď, je potrebné urobiť určité zhrnutie aspoň základných faktov našich dejín. Preto prosím o určitú mieru trpezlivosti, aby som vás mohol previesť týmto našim dianím, ktoré nám umožní nahliadnuť do dejov týchto skutočností. Takže začnime pekne po poriadku, a to už od Samovej ríše. Už len fakt o zriadení prvého štátneho útvaru v tej dobe(roky 623-659) známym pod týmto názvom Samova ríša hovorí za všetko.
Tomuto predchádzalo povstanie starých Slovákov proti nadvláde avarov a boli to práve títo starí Slováci, čo sa pod vedením Sama vzpriečili proti tejto nadvláde a zvrhli ju, a nie slovania, ako sa to ešte aj dnes zámerne v určitých kruhoch predstavuje. Už tu môžeme cítiť vradenie iných národov pod všeobecným označením „slovan“, samozrejme hlavne Čechov. Tak aby som uviedol veci na správnu mieru, musím upozorniť na závažný fakt, a to, že v tom čase sa ešte na území v tomto regióne označenom ako Morava Česi nevyskytovali. Samova ríša dala základ prvému formujúcemu sa útvaru starých Slovákov. Už v tom čase začala nadobúdať prvé atribúty štátnej formy. Jej hlavným centrom sa stala Nitra. Okrem Nitrianskeho kniežatstva sa utvorilo druhé najznámejšie kniežatstvo Moravské. Tu musím upozorniť na to, že na území dnešnej Moravy žili vtedy iba starí Slováci a názov toto kniežatstvo dostalo podľa rieky Moravy, ktorá sa už vtedy tak volala. To sú ale samozrejme dnes už dokázateľné historické fakty.
Začiatkom 9. storočia sa potom Mojmír 1. – vládca Moravského kniežatstva zmocnil aj Nitrianskeho, odkiaľ vyhnal vládcu Pribinu. Obe kniežatstvá spojil do jedného celku pod názvom Morava. Tento celok mal už vtedy charakter štátnosti. Tento názov Veľká Morava sa potom zachoval už aj naďalej, aj pri ďalších vládcov ako boli Rastislav a neskôr Svätopluk, ktorí ju priviedli k veľkému politickému a kultúrnemu rozmachu. Až z toho vznikol neskôr názov Veľká Morava, ktorá sa stala pomenovaním vtedajších starých Slovákov 9. storočia. Až o 100 rokov neskôr novovzniknutý štát Čechov sa zmocnil západného územia Veľkomoravskej ríše ktorého najhistorickejšia časť sa dodnes nazýva Moravským Slováckom. A jeho obyvatelia – dnes už českí občania sa nazývajú dodnes Moravskými Slovákmi, z čoho jasne vyplýva, že sú to vlastne počeštený niekdajší starý Slováci. Takže korene našej slovenskej štátnosti jasne siahajú až do 6. storočia n.l.
Že potom Moravská ríša začiatkom 10. storočia zanikla pre inváziu kočovných bojových Húnov, ktorých podporovali pri ťažení na Veľkú Moravu Nemci pre nezhody cisára Arnulfa so Svätoplukom a ďalšie novotvoriace sa štátne útvary Čechov a Poliakov, to už je ďalšou kapitolou našich dejín.
Ale vážený, treba si uvedomiť, že už vtedy sme mali ako štátny útvar 300 ročnú skúsenosť a boli sme to my vtedy ako starí Slováci, a nie slovania ako sa to predstiera, a to nemožno len tak vygumovať z našich dejín, a to len preto, lebo to niekomu náramne vyhovuje.
Treba ešte spomenúť, že rozhodujúcou sa stala porážka v roku 906, kde padol pri útoku Maďarov slovenskí kráľ Mojmír II. A jeho brat knieža Svätopluk. Smrťou Mojmíra II. Sa skončil aj rad slovenských panovníkov a začal postupný zánik nášho vtedajšieho samostatného štátu. A v roku 924 nastal po spustošení pohraničného územia Slovenska koniec slovenskej štátnosti, a pozvoľné včleňovanie Slovenska pod moc Maďarov. Akože to teda bolo s tím Uhorským kráľovstvom, ktoré po rozpade Moravy vzniklo? Tu musím upozorniť, že ešte aj tu bolo najmä zo slovenskej Nitry zriadené osobité vojvodstvo, ktorému vládol následník trónu. Podmanenie si Slovenska sa Uhorským kráľovstvom podarilo až v 12. storočí. Tým sa zrušilo aj jeho osobitné postavenie v Uhorsku, ktoré dovtedy malo. Dokonca až v 13. storočí kráľ Béla IV. Daroval svojmu synovi okrem iných opevnených hradov aj Nitru a Bratislavu. To znamená že tieto hrady museli dovtedy mať akési osobitné privilégiá v rámci slovenských vládcov.
Ešte aj v 14. storočí vytvoril v Trenčíne Matúš Čák akési centrum nezávislého štátneho útvaru, ktorý aj s panstvom palatína Omodeja zaberali územie ako má dnešné celé Slovensko. Ďalším faktom je, že starí slováci boli prvými z iných mnohých spoločenstiev v Uhorsku, ktorí sa od uhorského kráľa domáhali svojich národných práv, ktoré sa im snažili ovplyvňovať privilegovaný nemecký kolonisti. Začiatkom 13.storočia uhorský zákon opätovne stanovil zákon o národnostnej parite Nemcov, Slovákov a Maďarov.
Aj neskoršie povstalecké hnutie koncom 17. storočia proti Habsburgovcom bolo organizované na území Slovenska. A tu bol dokonca v roku 1704 Rákoczim vyhlásený aj formálne Slovenský štát ako takzvané Tóth impérium. A v roku 1794 slovenskí jakobínski radikáli, otvorene žiadali, aby bolo Slovensko začlenené do Uhorska, a ďalej požadovali aby bolo Uhorsko pretvorené na federáciu spoločných národov. Neskôr (1848-49) začalo revolučné hnutie národov, kde aj Slováci žiadali rešpektovať ich slovenský jazyk, a to ešte v rámci habsburskej ríše kde hlavným buditeľom bol Ľudovít Štúr. A tu sa ukázalo, že ani maďarský revolučný vodcovia nechcú rešpektovať základné samourčovacie právo slovenského národa. Odozvou bolo spojenie sa slovenských delegátov s Chorvátmi a povstanie so zbraňou v ruke proti maďarskej nadvláde. Potom prišlo tzv. rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867), čo však znamenalo podvod na Slovákoch zo strany cisára, ktorých takto vydal napospas šovinistickej politike Maďarov.
Až tu začali roky tvrdej maďarizácie a duchovnej genocídy páchanej na slovenskom národe. To malo slúžiť na vyvolanie dojmu, že v Uhorsku žiadny slovenský národ neexistuje.
Potom začala prvá svetová vojna, a po nej Slováci hľadali spojenie s českým národom, ktorý mal podobné problémy s Rakušanmi, aby si spolu s ich pomocou mohli každý vydobyť svoju štátnosť. Toto bolo aj podstatou Pitsburskej a Clevelandskej dohody.
Potom prišlo k zániku Rakúsko – Uhorska a 18.10.1918 Masaryk a Beneš vyhlásili samostatný Československý štát v oWashingtone. Ale to sme už pri prvej Československej republike.
Vráťme sa však ešte naspäť, aby som ozrejmil určité fakty, týkajúce sa raného Uhorska. Pod vznešeným názvom „Veľkého Maďarska“ sa ešte aj dnes zámerne vytvárajú rôzne dogmy, že vraj to boli práve vtedajší Maďari, ktorý ho celé vybudovali, a nebyť ich, nebolo by vraj nijakej kultúry.
Tak aby som vyviedol mnohých z tohto omylu, Musím hneď poukázať na jeden dôležitý historický fakt. A to, že starí Maďari pochádzajú z dávnych húnskich kočovných kmeňov. Tieto kmeňe k nám začali prenikať ako divoké hordy, ktoré nie že nemali žiadnu kultúru, ale nevedeli ani len poriadne hovoriť. Ich reč sa vyznačovala veľmi slabou slovnou zásobou, vyznačujúcou sa prevažne len bojovými pokrikmi, keďže vyjadrovala činnosť, ktorou sa vtedy prevažne zaoberali, keďže ich životný štýl pozostával z prepadávania iných kmeňov.
Známe sú ich výpady proti dávnym Pečenegom s ich pôvodnej vlasti a to ázijských stepí, zaberajúce približne dnešné územie Krimu. Ale ani tu sa nedá s presnou určitosťou zistiť ich pôvodná vlasť, nakoľko išlo o kočovné kmene, ktoré na jednom mieste nikdy dlho nevydržali. Takže len veľmi ťažko si možno predstaviť, ako by takéto divoké kmene mohli vôbec prispieť niečím pozitívnym k vytvoreniu uhorského štátu. Chýbala im k tomu nielen akákoľvek kultúra, ale predovšetkým štátotvorné schopnosti. Práve opak toho, načo sa dnes ich nasledovníci odvolávajú je pravdou.
Všetko, čo sa v tomto európskom regióne naučili prevzali hlavne od starých Slovákov, Nemcov a iných. Veď už len fakt, že z našej slovenskej reči prevzali okolo 1 500 slov hovorí za všetko. Napríklad málokto vie, že tak často zaužívaný výraz označenia Slováka, tóth, je vlastne z tureckého slova tart a znamená mierumilovný. Tento výraz sa začal používať už za Veľkej Moravy a to keď tieto húnske kmene sa často pokúšali napádať Svätoplukovu ríšu. Keď ich potom starí Slováci zajali, a po odpracovaní trestu takýmto jednotlivcom dovolili odísť z ríše, alebo mohli aj ostať pod podmienkou, že sa budú riadne podieľať na zveľaďovaní ich tejto novej vlasti tak ako jej riadny účastníci.
Ako to teda bolo po rozpade Svätoplukovej ríše? Nuž keď nemecký cisár Arnulf za výdatnej pomoci starích Maďarov predsa len dobil túto ríšu, Slovensko sa rozbilo na jednotlivé župy, na ktorých stáli župani. Tým nastala jeho decentralizácia. Toto bola najväčšia chyba, ktorú starí Slováci urobili v domnení, že Maďari tím ušetria ich majetok a ponechajú im všetky privilégiá. Preto sa dobrovoľne spájali s maďarmi a vytvárali tým akýsi model raného federatívneho spolužitia.
Starím Maďarom to vyhovovalo a od starích Slovákov prevzali celé ich župné zriadenie. Týmto sa zabezpečili susedmi a mohli naďalej viesť svoj spôsob života, a to podnikať ďalšie nájazdy a rabovať po celej západnej Európe, čo trvalo ešte dosť dlhý čas, nakoľko tieto divoké kmene si len veľmi ťažko zvykali na iný spôsob usadlého života, a trvalo im to dlho, kým sa naučili postupne obrábať pôdu a vôbec začleniť sa do normálneho spôsobu žitia.
No tu treba povedať, že spájanie sa do žúp vyhovovalo hlavne Rímu, čo sa dialo hlavne pod tlakom biskupov, ktorým veľmi záležalo na tom, aby sa už Veľká Morava vôbec neobnovila, nakoľko mala Byzantské náboženstvo po Cyrilovi a Metodovi. Preto pápež Silvester II. Roku 1001 poslal sv. Štefanovi korunu, čím formálne bol založený uhorskí štát.
A samozrejme treba spomenúť, že sv. Štefan bol pôvodom Slovák a nie Maďar, ako sa to často dáva do povedomia. Ďalej treba uviesť fakt, že si Maďari Slovákov nepodmanili a ponechali im úplnu slobodu. Vtedy ešte nie, maďarizácia prepukla až oveľa neskôr. O tom svedčí aj už spomenuté Matúšovo Trenčianske panovanie nad všetkými slovenskými župami. Vôbec všetky národy boli vtedy v Uhorsku medzi sebou rovnoprávne. Dokonca ani v roku 1790 ešte v prvých dekrétoch kráľov niet ani len zmienky, že by Maďarská národnosť používala nejaké zvláštne výsady voči iným národnostiam. Obyvatelia Uhorska sa delili na slobodných a nevoľníkov. A medzi sluhov patrili tak Maďari ako aj ostatné národnosti. Takže ako sami môžete z uvedeného vycítiť veľké reči o staromaďarskom prínose kultúry do tohto Euro-regiónu sú iba úbohými táraninami na ohlupovanie Slovákov, snahou zakryť svoj vlastný pôvod.
Neskôr túto štafetu ponižovania Slovákov prevzali Česi pod vedením „tatíčka“ Masaryka a šovinistu Beneša, ktorý sa snažil celému svetu dokázať, že slovenský národ neexistuje, a tak mať dôvod na nenaplnenie svojich záväzkov vyplývajúcich z Pitsburskej dohody.
Aká len to „náhodná“ zhoda okolností, že sa jednalo práve o slovenský národ? Národ, ktorý sa nedal pomaďarčiť, národ, ktorý sa nedal počeštiť, národ, ktorý sa mal stať neskôr povolaným.
...Národ ktorý... verný svojej tradícii vždy stáť pri pravde božej, pilne a verne prijíma slovo Pravdy, snaží sa podľa neho žiť, a tím sa urýchlene pripravuje stať sa vyvoleným národom, služobníkov Božích, ktorý budú učiť všetky národy novej múdrosti vo Svetle Pravdy..šťastný národ!
Treba si uvedomiť, že tradícia národa nevznikne za 100 rokov. Tá siaha až do tisícročí. Ostatne dejiny nám svojimi faktami jasne vydávajú svedectvo vývoja. Samozrejme ak ide o skutočnosti zakladajúce sa na pravde a nie vymyslené a poskreslované nazeranie na históriu tohto národa ako sa o to mnohý snažili vykladať nám na podkopávanie nášho národného povedomia aby sme ako fakt zobrali, že sme nikdy nemali našu kultúru a niesme schopný existovať a vyvíjať sa bez cudzej „pomoci“. A tak ako aj pri vymyslených opisoch o Veľkej Morave založenej vraj „slovanmi“, teda rozumej hlavne „Čechmi“, tak aj za Uhorska, neskôr Československa, 1. Slovenského štátu, opäť Česko-Slovenska, atď...
A vlastne ešte aj dnes sú stále snahy o podkopávanie Slovenskej štátnosti. A keď sa to už nedá robiť vojnami v tomto stredo-európskom priestore, robí sa to ekonomickou viazanosťou a závislosťou na EU, kde sme sa stali vazalmi tejto svetskej organizácie podporovanej jej hlavným tútorom USA.
Prečo práve nám bolo všemožne bránené mať svoju štátnosť po celú 1000 ročnú dobu, nech si odpovie každý sám. Mne je to jasné. Náhody neexistujú.
Veď kto by už len veril národu pri jeho povolanej úlohe šíriť slovo pravdy, národu, ktorý bol naschvál podceňovaný pred inými národmi, národ, ktorý by nemal ani len vlastný štát?
Predstavte si že by podobnou úlohou boli poverený napr. taký Bretónci, alebo Kurdi.
Tak teraz bude už zrejme všetkým jasné prečo musel byť zavraždený Tiso, Štefánik, prečo je neustále osočovaný Mečiar, ako zakladateľ Slovenskej štátnosti. Ale aby som nepredbiehal, musím sa ešte vrátiť do 1. československej republiky. Aká vlastne bola, a čo dala Slovákom?
Nuž ako som už spomenul mal to byť štátny útvar postavený na spolužití dvoch rovnocenných národov. V Clevelandskej dohode(25.10.1915) Česi jasne udávajú súhlas s autonómiou Slovenska v budúcom spoločnom štáte. Aj Beneš na Parížskej konferencii vyhlásil, že nový štát bude podobný švajčiarskemu. Masaryk americkým Slovákom zasa hovoril: „Bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko“. Na Slovensku budú školy a súdnictvo slovenské ,v Čechách české“.
A skutočnosť? Všetci úradníci na Slovensku boli dosadení Česi a ešte aj o tom kto bude školníkom sa rozhodovalo v Prahe. Za 1.ČSR došlo na Slovensko asi 200 000 Čechov obsadiť všetky významné miesta. Pritom však nebolo práce pre Slovákov doma a okolo 220 000 sa ich muselo vysťahovať za prácou do zahraničia.
Nakoniec aby sa nemusela dodržať Clevelandská dohoda, začal Masaryk vyhlasovať že Slováci sú vlastne Česi, neskôr to Beneš poopravil a snažil sa vytvoriť jeden Československý národ, ako som už vyššie spomínal, čo predstavuje v celých dejinách národov zrejme celosvetový unikát. Málokto napr. vie, že deklarácia bola sfalšovaná a pôvodné dokumenty zničené. Štefánik, ktorého podpis na Parížskej konferencii bol sfalšovaný, a on o ničom nevedel, sa stal nepohodlný so svojim vplyvom francúzskeho generála, takže o jeho zavraždení pri zostrelení jeho lietadla nemôže byť vôbec pochýb.
Je toho samozrejme ešte veľa, čo by sa dalo o 1.ČSR ešte popísať. No jedno je isté, že Slováci v nej spokojný neboli, a nemohli sa s ňou stotožniť. Veď jej hlavný predstavitelia ako predovšetkým Beneš svojim šovinistickým prístupom voči Slovákom im upierali základné právo národa na sebaurčenie, čo nám historické fakty jednoznačne udávajú ako svedectvo, že to tak skutočne bolo. Nečudo, že sa niekoľko krát domáhali o vytvorenie autonómie. Pritom žiadali iba to, čo im v Pitsburskej dohode bolo prisľúbené masarykovym podpisom.
No a po Štefánikovej smrti, sa Československo, konštituovalo ako unitárny štát, teda český. Samozrejme s ďalším vývojom našich dejín je aj späté obdobie 1. slovenského štátu, ktorý sa ešte aj dnes opisuje ako fašistický. Preto sa musím vyjadriť aj k tejto problematike aspoň v skratke.
Neviem, či si niekto vôbec uvedomuje, že ustanovením 1. slovenského štátu bol slovenský národ zachránený pred rozdelením medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko.
Ďalším faktom je to, že my sme o svoju štátnosť usilovali predsa už oveľa skôr, ako vznikol Hitlerov fašistický režim a spájať to dohromady predstavuje takýto pokus niečo také, ako analfabetizmus, aj preto je dôležité poznať našu históriu takú, aká skutočne bola a nie takú, akú sa nám tu snažili neustále podsúvať. Ďalej si treba uvedomiť, že Tiso nebol žiadny fašista. Bol to kňaz, ktorý sa snažil svoj národ chrániť.
Málokto vie, že napr. GESTAPO na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo ani jedného občana. Tisa obviňovali, že povolil vyviesť 58000 židov do pracovného tábora v Poľsku, ale Hitler Tisovi tajil, čo sa tam s nimi deje potom. Veď Hitler to tajil do poslednej chvíle pred celým svetom. Na oblbnutie ľudí sa predsa nafilmovalo mnoho propagandistických filmov, kde sa malo ukázať, ako je tam s nimi dobre zaobchádzané, ako sa tam o nich starajú, deti sa učia, atď...
Tiso teda o tom nemohol vedieť, a keď to napokon prasklo, sám zakázal ďalšie transporty zo Slovenska.
Je zaujímavé, že Beneš, ktorý dal vyvraždiť 240000 Sudetskích Nemcov, poväčšine starcov, ženy a deti pri ich odsune po vojne za to súdený nikdy nebol. A ešte sa z neho stal aj „hrdina“ odboja.
Asi zato, že ušiel do Anglicka a národ nechal napospas Hitlerovi.
Ďalšia skutočnosť je aj to, že napr. Tiso nepodpísal ani jeden rozsudok smrti. Bolo mu tiež vyčítané, že sa nepridal k SNP. No to by Nemci určite celú krajinu rozvalcovali a celý národ zmasakrovali. Netvrdím, že za 1. slovenského štátu bolo všetko v úplnom poriadku. Ale bola to veľmi ťažká doba a na rozdiel od Beneša urobil Tiso pre svoj národ maximum. Zároveň tento štát učil Slovákov jednej z najdôležitejších vecí – sebavedomiu, k tomu, čo vždy hlásal Štefánik, že my sa vyrovnáme iným.
A to, že sme mali svoj vlastný štát, to nám nemohol Beneš nikdy odpustiť. On, čo Slovákov nenávidel.
Dokonca aj keď sa jednalo o popravu Tisa, a iný interpelovali za jeho milosť, že na ňom nevidia takú vinu, aby dostal trest smrti, Beneš cinicky prehlásil: „musí odvisnúť, nemôžu byť v jednom štáte dvaja prezidenti.“
Po vojne Tiso dokonca prosil, jeho nech kľudne súdia, aj keď sa necíti byť vinný, ale nech ponechajú tomuto národu svoj štát a to, nech už s akýmkoľvek režimom.
To predsa hovorí za všetko. Vždy mu išlo o slovenský národ, zatiaľ čo víťazné mocnosti s tým nesúhlasili a boli proti.
Aj taká krajina pýšiaca sa „demokraciou“ ako USA, známa so svojimi „ľudskými právami“, bola proti. A tým vlastne poprela akékoľvek práva slovenského národa na svoje sebaurčenie. Ako je možné, že vznik 1. slovenského štátu uznali takmer všetky európske štáty vrátane Vatikánu. Nemali vtedy proti jeho vzniku žiadne výhrady vrátane aj takých štátov, ako boli Veľká Británia, Francúzsko, ZSSR.
A po vojne práve najmä títo boli proti jeho existencií. Ako je možné, že práve Beneš, ktorý bol ochotný spolupracovať aj so Stalinom a zaviesť v svojej krajine bolševizmus si mohol u mocných vtedajšieho sveta presadiť svoj koloniálny postoj voči slovenskému národu?
Takže keď to teraz zhrniem, pýtam sa, ako je to vôbec možné, že zo zradcov, šovinistických pohlavárov nám vyrástli národní hrdinovia a z tých, čo sa snažili všemožne o rozvoj svojho národa, sú vyhlasovaný za vojnových zločincov?
Ako je možné, že štáty, v ktorých vznikol fašizmus, podporovali ho, ako bolo bezpochyby hitlerovské Nemecko, hortyovské Maďarsko, Musolíniho Taliansko, Japonsko, Frankov režim v Španielsku, atď... sú dnes považované za bezúhonné a plne demokratické. Spomeňme si, ako to bolo pri vzniku terajšej Slovenskej republiky, čo tomu predchádzalo, koľko osočovania, ponižovania a útlaku zo strany jej nežičlivcov, ako sme boli okamžite označený za separatistov, nacionalistov a dokonca aj za fašistov.
Málokto vie, že aj demarše počas mečiarovej vlády si v dňoch 18. a 19. októbra 1995 objednali zástupcovia vtedajšej opozície u svojich chlebodárcov v zahraničí a to konkrétne: Milan Kňažko, Béla Bugár, Pavol Demeš, Brigita Schmognerová, Ľubomír Bistrický, a to za prítomnosti dvoch diplomatov akreditovaných v Slovenskej Republike. Ich skutkami len potvrdili, že patria medzi posledné zástupy luciferových trabantov na tejto zemi. Lebo ten, kto brojí proti nášmu zakladateľovi Slovenskej štátnosti, zároveň ide aj proti tomu, kto ho do tejto úlohy ustanovil.
Veď ešte aj dnes sú stále prechovávané a tolerované zo strany mocných tohto súčasného svetového poriadku snahy o neustále podkopávanie našej slovenskej štátnosti, a to hlavne zo strany tzv. „zástupcov“ maďarskej menšiny, u nás vraj toľko utláčanej. Celá táto mediálna kampaň je podporovaná určitými zahraničnými kruhmi, a čo tým sledujú sa vlastne ani vôbec netaja. Nepoznám taký národ, ktorý si zo svojich daní platí masmediálnu propagandu proti sebe samému. Blahoželám k tejto celosvetovej rarite. Aj tým sa vyznačuje spánok ducha neprebudeného národa.
Pripomína mi to tak trochu rozprávku o šípkovej Ruženke, lenže vážený, uvedomme si už konečne, že princ, ktorý ju z tohto spánku zobudil, už v tomto prípade prišiel.
Záleží už len na národe, či chce spať aj naďalej, ale tento krát už zrejme mŕtvolným spánkom až naveky. Takže zobuďme sa už konečne. Učme sa poznávať pravdu.
Preto si myslím, že treba nám poznať našu skutočnú históriu, aby sme poznali pravdu takú, aká skutočne bola, a nie ako sa nám to snažia ešte aj dnes mnohí servírovať. Je to naša povinnosť, aby sme si vedeli vážiť samých seba, ako plnohodnotných. Iba tak môžeme splniť to, čo sa od nás očakáva. Zobuďme sa už konečne, a nedovoľme, aby s nami manipulovali a podkopávali naše sebavedomie falšovaním našej histórie. Všetko so všetkým súvisí a pri troche snahy pochopiť súvislosti, mu to dáva ucelený obraz. Človek zrazu zbadá pravdu takú, aká vo svojej jednoduchej prirodzenosti skutočne je. Prostú a logickú, a zároveň vážnu.
Príjme ju s rešpektom a pokorou, a pritom v ňom postupne vzniká presvedčenie, lebo mu to logicky zapadá do seba, ako ozubené kolieska nejakého sústroja. Cíti, že je zrazu malý v tom veľkom dianí, ale zároveň aj potrebný, síce len ako jedna z najmenších súčiastok. Ale keď potom tú svoju hrivnu zúročí pri svojom prežívaní správne, stáva sa zároveň aj súčiastkou potrebnou, aby s použitím malého mohlo fungovať aj to veľké.
A jedine tak sa môže stať potrebným v napomáhaní a udržiavaní tohto diela, čo z milosti ničím neprekonateľného a jedinečného, toho, kým je mu dovolené existovať mohlo vôbec vzniknúť a to tvorcu všetkého života – ktorý je vlastne životom samým.
Preto kto pochopil a pozná pravdu, už ani nemôže konať ináč, iba sa snažiť šíriť pravdu ďalej a stáva sa preňho všetkým. Táto úloha ho zaväzuje, stane sa súčasťou jeho vlastného bytia na základe jeho presvedčenia, v ktorom sa stáva tak súčasťou pomoci ukazovať cestu iným, ktorí takisto túžia po pravde.

Na overenie daných faktov, uvádzam zdroje z ktorých som čerpal:

Svedectvá pravdy o Slovensku
Vykopaná pravda
Dejiny Slovenska a Slovákov
Slováci a Maďari(čo nám Maďari ukradli)
Postavy veľkomoravskej histórie


V Bratislave, dňa: 19.01.2007 Miroslav Pazdera